"Človek musí držať nejakú latku kvality, takže je lepšie niečo vyhodiť, než toho potom ľutovať," hovorí Vlasta Redl, jedna z najvýraznejších postáv nielen silnej moravskej folkovej scény na adresu svojej tvorby, ktorá podlieha prísnej kvalitatívnej autocenzúre: "Kŕmiť ego, to je asi pätnásť rokov, čo to nerobím. Nekŕmim démona a je mi to ukradnuté. Keď vidím v nejakej piesni, že TO tam je, že je tam svetielko - skôr sa mi to zjavuje ako tieň obrovskej veľryby - tak odhodím všetky tie geniálne rýmy, je mi to jedno, som úplne bezcitná beštia, ktorá oseká tú pieseň a všetko pekné, s čím by som sa mohol predviesť, napríklad sóla - preč s tým."

Na Festivale dobrej hudby - Sigord 2000 sa stal hlavnou hviezdou nielen piatkového večera, ale celého trojdňového priebehu. Multiinštrumentalista a spevák, ktorý vrazil na hudobnú scénu ako člen kapely AG Flek, neskôr spolupracoval s Fleretom, ale aj folklórnym Hradišťanom, sa stal známym najmä vďaka albumu Staré pecky. Kritici a priaznivci vysoko hodnotia aj jeho platňu Na výletě, ktorá, mimochodom, vyšla na zelenom vinyle. Vychádza z ľudových prvkov, ktoré obohacuje nepreberným množstvom vlastných nápadov. Aj vďaka tejto invencii si môže dovoliť ten krutý výber, ktorý spomínal v úvode.

Muzikant s d'artagnanovskou vizážou momentálne pracuje už vo vlastnom štúdiu a energia, ktorou srší aj na pódiu, sa prejavuje aj v tomto smere. "Nesnažíme sa preniesť atmosféru z platní na pódium a naopak. Niektoré veci na platni si vyžadujú určitý pokoj, treba si spraviť pohodu, zapáliť sviečku, či cigáro a to sa na festivale nedá. Na našom koncerte to ide, jednoducho sa v sále zhasne, je ticho a hrá a. Na festivaloch musí človek 'holt' nechať doma tie extrémne jemné a farebné polohy, to nejde. Ľudia tu nikdy neprídu na jediného človeka. Ale skúšame zas niečo iné, napríklad natiahneme sólo, ktoré by na platni znelo dlho a podobne," hovorí Redl a pokračuje: "Nahrávam v noci, ale aj cez deň. Hlavne keď horí termín, vtedy sa pracuje nonstop. Keď sme vlani robili s Michalom Vašíčkom na muzikáli Kubo pre bratislavskú Novú scénu, tak sme tých posledných sedem týždňov spávali asi päť hodín týždenne. Už som sa bál, že mi zomrie, začal šedivieť, celý spopolavel. Robili sme vždy také tri dni nonstop, potom niekto omdlel na pár hodín."

Okrem nesporných hudobných kvalít pomohla Redlovi ku sláve, hoci trocha diskutabilnej, aj odvaha, keď nabehol na ortodoxne trampskú Portu v Plzni s elektrickou gitarou... "Doba sa zmenila. Vtedy si boľševik vynucoval určité protitlaky, že sa ľudia vlastne neorganizovane organizovali v rôznych skupinách. Boli trampi, jazdili do prírody a tam sa všetci prezliekli do amerického, potom bol folk, bigbít a každá tá skupina si na tom trochu zakladala, najmä na tých vonkajších znakoch. A zvlášť tí, ktorí sa k tomu len nejako priplietli, tak aby ich nikto nepoznal, kričali najviac. Títo, ako my hovoríme, trošku fašizovali tieto veci. Doba je však dnes úplne iná. Ľudia sa chcú baviť, lebo doba je zlá. To je rovnaké u nás i u vás, ľudia chcú zabudnúť na realitu a preto je všade otvorené javisko čomukoľvek, čo je farebné, pestré, zábavné. Samozrejme, človek môže prepašovať aj nejakú myšlienku, či filozofiu, čo podľa mňa aj robíme, ale nemusíme to zdôrazňovať." A ako to vtedy vlastne na tej Porte bolo? "Netreba to zas úplne zveličovať, lebo tam bolo asi tridsaťtisíc ľudí a pískalo ich možno tristo. Je to ale dosť na to, aby bol ten piskot počuť." Na konštatovanie, že ho táto negatívna reklama aj trocha preslávila, iba poznamenal: "To určite nie, bolo to skôr nepríjemné."

Od spomínanej Porty pretieklo veľa vody a aj keby sa Redl nemusel báť neúspechu, každý koncert si poctivo odtrémuje... "Som na javisku 27 rokov, z toho polovicu po mne neštekol pes. Prvá pieseň mi vyšla na platni, keď som mal dvadsaťsedem a prvé peniaze za ňu mi prišli, keď mi bolo dvadsaťdeväť. Napriek tomu, mám trému, či už hrám doma, v cudzine alebo kdekoľvek. Potrebujem záchod, pretože polhodinu pred vystúpením sa mi začne zvierať žalúdok. Je to rovnaké, nemôžem povedať, že by sa to rokmi zlepšovalo. Skôr naopak. Čím viac ľudí ma pozná, tým väčšiu mám trému, že to proste pokazím, nepodarí sa to, mám priam panickú hrôzu." Vďaka prídavkom bluesmanov, ktorí hrali na prešovskom festivale pred Vlastom, asi chytil nábeh na zlatú žilu...

Vlasta Redl je z Valašska a v rámci hecovania sa s Bolkom Polívkom, samozvaným valašským kráľom, tvrdí, že Polívka nie je Valach, pretože je z Vizovíc, ktoré nie sú v epicentre Valašska. Bolek Polívka ho preto nazýva rebelom, ktorý ohrozuje jeho kráľovskú suverenitu. Ako pokračuje Redlov odboj proti valašskému kráľovi? "To sú také pózy, samozrejme sme dobrí priatelia. Často ho navštevujem v Olšanoch, svoje haciendy (Redl vlastní statok s názvom Tramtáryje - pozn. red.) máme asi dvadsať kilometrov od seba. Teraz som tam bol v lete na divadelnom festivale. Takže, odboj (smiech). To už ani nejde, lebo som sa stal ministrom v jeho kabinete. Som ministrom 'veškeré' kultúry. V Prahe sme tiež otvorili Valašský konzulát. To je krčma, ktorá sa tak volá. To je na dlhšie rozprávanie..."

V predajniach je už nový Redlov album s názvom Každý den jinak. Ak svojho času spieval v jednej piesni z platne Na výletě o tom, že "...na tomhle krásným světe nechci žít jinak, než jen na výletě...," tak práve jeho 'výletné zóny' mapuje spomínaný album. "Kde som momentálne na výlete? Tá platňa na to presne odpovedá. Keby som na to vedel odpovedať jednou vetou, nemusel by som tri roky robiť platňu."