Nikdy som si nemyslela, že existujú aj nejaké platne môjho života. Hudba v mojom živote bola väcšinou záležitostou môjho staršieho brata. Co pocúval on, musela som aj ja. Lenže môj brat nebol nijaký vyhranený hudobný fajnšmeker, a tak nemôžem povedat, že by som tým pádom aj ja mala nejaký vyhranený hudobný názor. Vlastne som nemala žiaden. Potom som sa zacala venovat naplno folklóru a súcasná hudba mi mohla byt ukradnutá úplne. Radšej som si vypocula operu.

Dávno potom, ako som prestala sledovat už aj folklór, myslím, že to bolo niekedy v roku 1997, zavolali mi moji folkloristickí kamaráti, že v Zrkadlovom háji bude mat koncert ludová hudba Hradištan. Od Hradištanu som poznala niekolko zaujímavých hudobných úprav kysuckých piesní, a tak som sa nechala na koncert nahovorit. Už cestou k Zrkadlovému háju som zacala šípit nejakú zradu. Hrnuli sa tam samé "mánicky", jednoducho ludia, ktorí už podla vizáže nepatrili k milovníkom folklóru. Až pred vchodom mi kamaráti prezradili, že to bude koncert nielen Hradištanu, ale aj nejakého folkového speváka Vlastu Redla a jeho skupiny AG Flek. Do kelu! Skoro som vtedy odišla domov! Ak som dovtedy nieco neznášala, tak urcite folk. Folkový spevák bol pre mna táborový pesnickár nevalných hlasových kvalít s gitarou, ktorý dlho a nudne spieva všelijaké odrhovacky, ktoré sa melódiami aj textom na seba podobajú ako vajce vajcu.

Poznámka: Všetkým, ktorý si v tejto chvíli povedali, že som obycajná hlupana, ktorá hudbe, a folku obzvlášt, vôbec nerozumie, chcem odkázat, že moja nechut k folku je založená na takom istom hlbokom nedorozumení a povrchom poznaní žánru, ako nechut iných povedzme k folklóru.

Napokon som na tom koncerte ostala. Chvalabohu. Bol to zážitok, na ktorý sa nezabúda. Prvé, co ma vyviedlo z miery, bol rockový zvuk kapely, ktorá má od mojej predstavy folku mimoriadne daleko. Zo zaciatku som mala problém pretrpiet samostatné císla AG Fleku a nevedela som sa dockat Hradištanu. V podstate som celý koncert zotrvala v omyle, že to, co stojí na koncerte za pocúvanie, je práve ten Hradištan. Ale dohromady to znelo velmi zaujímavo, a tak moje najbližšie kroky na druhý den viedli rovno do predajne s hudobnými nosicmi a prvou platnou môjho života sa v roku 1997 stal kompaktný disk AG FLEK & HRADIŠTAN. Cím castejšie som ho pocúvala, tým viac sa mi pácili práve casti, v ktorých bolo viac AG Fleku a menej Hradištanu. Redl ma jednoducho dostal.

V tom case vydal aj svoj další album O kolo zpet. Trochu som sa obávala, že bez Hradištanu to predsa len nebude ono, ale napokon som si ho kúpila. Už po prvom pocutí som pochopila, že Redl žiaden Hradištan ani folklór nepotrebuje. Na tomto CD-cku niet hádam pesnicky (až na odrhovacku ci skôr srandicku Franta s Honzou), ktorá by nebola hudobným aj textovým skvostom. Aj ked každá pesnicka je na tomto disku iná a, ako by povedal Augustín Marián, svojstojná, dohromady tvoria jednotný celok, ako keby to bola hudba komponovaná k filmu. Velmi pohodovému filmu.

Po tomto disku som sa stala nadšenou a nekritickou obdivovatelkou Vlastu Redla a zacala som chápat posadnutost Petra Pištanka vlastnit všetko, co sa od jeho milovaného autora alebo interpreta dá zohnat za akúkolvek cenu, za akýchkolvek podmienok. A tak som nakupovala aj ja. Úplne staré a dobré Staré pecky. Tramtáriu s rovnomennou pesnickou od Radka Pastrnáka, ktorú v úplne inom aranžmáne nájdete na disku skupiny Buty Pomaluuu. Medzitým som prišla na to, že som objavila Ameriku, ktorú už predo mnou objavili hádam všetci. Púštala som si Tramtáriu v aute, ked si ku mne prisadol Marian Jaslovský. Okamžite zareagoval. Á, moravský Pat Metheny, zvolal radostne. Ked som na neho nechápavo pozerala, dodal, že predsa to je Vlasta Redl, nie? Skvelý multiinštrumentalista! Inokedy som zase viezla kolegu Miša Šeršena. Zhodneme sa vo všelicom, ale v hudobnom vkuse urcite nie. Aj on okamžite rozoznal Redla a zacal spomínat na staré casy, ked chodil na Porty. Do tretice som ostala vyvalená, ked Redla spoznal môj bývalý spolužiak Peter Frolkovic. Pokial niekto sledujete jeho clánky v inZine o hudbe, zaiste chápete môj údiv. Na moju otázku, ako je možné, že pozná Redla, ved je to úplne "iná" hudba, ako pocúva on, mi odpovedal, že ho rád pocúval ešte v casoch hlbokého socializmu, ked bol problém dostat sa k hudbe zahranicnej, a vtedy bol práve Redl jeden z mála, co na našej domácej, vtedy ceskoslovenskej hudobnej scéne splnal jeho nároky na hudbu. Títo traja predstavitelia, každý preferujúci úplne iné hudobné žánre, ma opät utvrdili v mojom názore, že ked je niekto fakt dobrý, tak ho berú všetci, odborníci aj laici, milovníci rovnakého aj úplne odlišného žánru.

Posledné CD, ktoré Vlasta Redl vydal, s názvom Každý den jinak, sa mi zo zaciatku velmi nepozdávalo. Po tej kompaktnosti predošlého O kolo  zpet mi toto pripadalo ako "každý pes iná ves". Ale postupne som každému psovi prišla na chut tiež. Hlavne dve slovenské ludové balady, ktoré prebral Redl zo spolocného CD so Zuzanou Homolovou. Jej pôvodné "originály" v Redlovom aranžmáne a podaní dostali úplne iný rozmer. Mimochodom, názov albumu je odvodený od "nenázvu" kapely, s ktorou Vlasta Redl momentálne hrá. Pokial som to správne pochopila, niektorí clenovia pôvodnej skupiny AG Flek sa s Redlom natahovali o znacku, a ked vyhrali, Redl sa rozhodol, že jeho nová sprievodná kapela sa bude na každom koncerte volat inak. Myslím, že na poslednom bratislavskom koncerte to bol názov: Tajemný smrad v Karpatech.

Od toho posledného albumu smutne chodím po hudobninách a márne hladám, co by som si ešte od Redla kúpila. Naposledy som si kúpila MC pásku Na výlete z roku 1989-90. Zdá sa, že táto staršia platna na kompaktnom disku vôbec nevyšla. Ani sa velmi necudujem. Obsahuje totiž niekolko hudobných motívov, ktoré sú použité v inom, lepšom kontexte na albume O kolo zpet.

Velmi som sa tešila aj na hudbu, ktorú Redl upravoval pre muzikál Kubo. Dopocula som sa, že ked mu doniesli z ludovej hudby SLUK-u nahrávky pesniciek, ktoré by mal upravit, tak vraj povedal, že je škoda tie nádherné veci vôbec kazit jeho úpravami, lebo on sa považuje za ich prznitela a nie upravovatela. A že teda, do akej miery vraj ocakávajú, že ich má pokazit? Napokon však z jeho hudby použili v muzikáli len záverecnú pesnicku. Asi sa mu napokon predsa len nechcelo tolko ich kazit. Ani sa mi už na ten muzikál velmi nechce íst pozriet.

Dúfam, že další ohlasovaný projekt Vlastu Redla dopadne lepšie. Podla jeho vlastných slov v rozhovore pre rádio Twist, má pracovný názov 13 nejstrašlivejších odrhovacek, kterých bych se stejne nezbavil. Napríklad taká Študentská halenka. Rozhodol sa dat tým pesnickám nové aranžmány, aby vlastne nikto nepoznal, že sú to len také sprosté odrhovacky. Chce im vrátit ich stratenú dôstojnost, pretože, podla neho, keby pôvodne nemali tú silu, nikdy by sa oblúbenými odrhovackami nestali. Vlasta Redl napokon dodal: A možno niektoré z tých odrhovaciek casom zludovejú.

Co by som tak dodala na záver? Na neoficiálnych stránkach Vlastu Redla som našla jeden jeho výrok, ktorý podla mna možno celkom úspešne aplikovat aj na iné oblasti ludského života, ako je hudba: "Teprve chybami se od sebe muzikanti liší, protože ty delá každý svoje. Zduraznuji, že to neplatí pro školácké chyby, protože ty delá každý stejné." ( Právo 16.1.99 / FolkCountry 5/99 ) Chyby, ktoré robí Vlasta Redl, sa mi nesmierne pácia!

Převzato z http://www.inzine.sk.