|
|
|
Napsali o nás - článek
V textoch myslím pomaly ako stromy
INTERVIEW S VLASTOM REDLOM
„Až umriem, tak po mne neostane žiadna muzika, ale dve krásne záhrady,“ komentuje V. Redl záhradnícenie na pozemkoch v Tramtárii. |
Na Vlastu Redla som cakal dobrú pol hodinu, ale ked sa tento multiinštrumentalista, spevák, skladatel, textár, producent – jedným slovom pesnickár objavil s dobráckym úsmevom vo dverách, bolo mu odpustené. Jednu vec treba nanho prezradit hned na zaciatku: nepozná ranné vstávanie. Pracuje celú noc, a ked si líha spat, predpoludnajšia zmena v závodoch zacína roztácat linky. Termín 10.00 h mu nemohol vyhovovat, nehladiac na to, že ho podla overených informácií v noci „uniesol“ z Bratislavy do Pieštan usporiadatel hudobného festivalu Country lodenica.
Neprehliadnutelná osobnost moravskej hudobnej scény, majúca korene po matke pod Královou holou a teraz žijúca v Tramtárii na Valašsku. Folkrockový hudobník zapájajúci folklórne tradície do elektrického prúdu. Celoživotný feminista a skromný optimista s obrovským prehladom v spolocenskom dianí. Prírodný clovek milujúci všetko živé. Muzikant, ktorý zviazal život s hudbou, aby oboje splynuli v jedno: Vlasta Redl.
Ako ste vlastne pricestovali do Bratislavy, kedže je o vás známe, že ste sa rozhodli kúpit si jedine Ferrari a kým si nan nenasporíte, žiadne iné auto neprichádza do úvahy?
– Ako chlapec som sa rozhodol, že prvé auto, ktoré si kúpim, bude Ferrari. A pretože Ferrari stojí milión mariek, tak naozaj nemám auto. Preto som musel príst v požicanom. Takže kým náhodou nezarobím tolko penazí, tak si urcite žiadne iné do smrti nekúpim.
VÄČŠÍ problém ako so štyrmi kolesami máte momentálne urcite s výrazne narušeným biorytmom, kedže zvycajne pracujete celú noc a dopoludnia spíte. Posledné dva dni vám však do toho drasticky zasiahla cesta na Slovensko...
– Dnes sa už cítim lepšie, ale vcera som išiel spat o piatej a vstával o ôsmej, kedže sa mi nepodarilo zaspat. Už tak žijem pätnást rokov a snažím sa tomu podriadovat režim pracovných schôdzok. Ale tu na Slovensku ešte nie som v takej pozícii, aby som mohol vymýšlat. Som rád, že sa tu so mnou chce niekto bavit.
Váš životný rytmus sa možno až príliž podobá rytmu Jara Filipa. Obcas omdlievate od prepracovania, pracujete do noci a dost fajcíte... Nebojíte sa, že odrazu narazíte do múra?
– S Jarom som sa poznal dlho, ale viac sme sa skamarátili až v poslednom case. Mali sme v úmysle spravit spolocný album. Jeho odchod ma strašne vzal. On však okrem toho, že v noci pracoval, musel kvôli rozhlasu aj strašne skoro vstávat a myslím si, že práve to ho zabilo. Preto sa budem snažit, aby som sa mohol pekne vyspat.
Zrejme dokážete viac relaxovat. Jaro žil rýchlym velkomestským životom, kým vaše dedinské sídlo Tramtária je malou oázou pokoja...
– To je pravda. Niekde treba dobíjat baterky. Muzikant to nesmie brat tak, že bude robit, kolko stihne. Clovek musí robit, kolko unesie. Hoci nás to môže klepnút i pri nicnerobení a niektoré typy ludí skôr práve pri tom. Mnohí totiž potrebujú vypätie, aby boli zdraví. Clovek od neho môže byt i závislý a inak nedostane hlavu do zvycajných otácok.
A co relax? – Bývam v Tramtárii, a to je na hranici chránenej oblasti Ždánického lesa. Z Bratislavy je to hodina, alebo tiež pol, podla toho... Rastie tam obrovské množstvo hríbov. A ja každý letný den zacínam tým, že si skocím do lesa. Dostal som takého starého pincka, ktorého nechám vždy na kraji lesa, aby som nerušil zver, potom hodinu hladám hríby a potom dalšiu hodinu pincka. Zatial som ho vždy našiel.
Pincek je plemeno psa? – Pincek je Pionier Jawa 19. Až teraz si uvedomujem, že pincek je od slova Pionier. U nás sa kedysi hovorilo, že chodíme do pincka, nie na pionierske schôdzky. Ako sa tomuto motocyklu hovorilo tu?
Myslím, že pincel... – Ujo Dodo na Horehroní mal ešte taký starší model s vystúpeným sedadlom.
Zrejme sme mali presne taký, ale bola deravá nádrž, a tak som ho nikdy nespojazdnil.
– To my zase nie, kedže sme sa rýchlo naucili otvárat dreváren, kde bol zamknutý. Ked išla teta na nákup, tak sme ho potichu vytlacili za dedinu, a tam sme jazdili po lúkach. Dostali sme sa do takej eufórie, že sme zabudli sledovat cas. Ked sa teta vracala, casto nás na spiatocnej ceste popohánala prútom. Na Horehroní sa autu hovorí „motor“ a ona kricala: Motor do drevárne! Ale podme spät k môjmu pinckovi. Dostal som ho v Sušiciach na folkovom lete. Je to vrak, ale pojazdný. Pomalovali mi ho hipisáckymi kvietockami, rôznymi kladivami
a kosákmi a azbukou tam napísali Vlasta Redl ze Zlína.
Vraj obývate v Tramtárii obrovský dom so štrnástimi izbami. Co všetko v nich máte?
– Už ich nie je štrnást, pretože som niektoré priecky zbúral. Inak až taký obrovský nie je. Obrovský mi pripadal, ked som sa tam pristahoval po tom, co som celý život strávil po privátoch, kde som žil aj v izbe bez umývadla. Mne dnes ten dom velký nepripadá. Izieb bolo fakt vela, ale boli malické, kedže predchádzajúci majitelia stále nieco pristavovali a priliepali. V tom dome v podstate nenájdete dve miestnosti, ktoré by mali rovnako vysokú podlahu. Neexistujú tam žiadne pravé uhly, takže je to zábava, ked si chcem postavit nejaký nábytok, alebo zavesit obraz.
Ale je tam príjemne... – Som rád, že nemusím bývat v meste a už nikdy sa do mesta nevrátim. Keby áno, tak asi by som si vybral San Francisco.
A v lete by ste chodili na valašskú chalupu.
– Asi tak, hoci sa velmi o zmenu bydliska neusilujem. Som vcelku patriot. To by sa to tu muselo všetko postavit na hlavu, ludia by sa museli zbláznit. Viem, že už nevyhrajú ,,komanci“, ale môže vzniknút iná totalita, pretože sme to ešte neprekonali. Keby nieco, tak prec.
Cím si vysvetlujete zvláštny druh patriotizmu u moravských umelcov, ktorí namiesto toho, aby túžili po pražskom umeleckom kolotoci, ostávajú radšej v tichosti na dedinkách?
– U seba si to vysvetlujem tak, že som strávil detstvo na Valašsku v Beskydách a všetky prázdniny zase na Horehroní pod Královou holou. Videl som, aká je tá krajina krásna. Niektoré decká to možno ani nevideli, alebo len na školskom výlete. Ja som jednoducho, bude to zniet hlúpo, vrástol do tej krajiny. Prežívam to tak aj v umení, takže som skôr krajinár. Nemohol by som žit na rovine, kde nie je o co opriet oko. Neodišiel som, ani ked to tu fakt stálo za hovno a optimisticky si myslím, že také zlé to už nikdy nebude.
Ked som hovoril o patriotizme moravských umelcov, hovoril som trebárs aj o chlapcoch z Buty, s ktorými vás spája viac, ako len blízkost obydlí...
– Kedysi sme spolu s Radkom Pastrnákom a Richardom Kroczekom hrali pár rokov ešte predtým, ako som ich stiahol do AG Fleku. Tá kapela sa volala Moja kapela. Nie je dnes velmi známa, kedže mala krátke trvanie a málo vystúpení. V tých casoch sme totiž boli nadrahší v Cechách. Náš koncert stál 150 000 Kcs a statocne sme boli rozhodnutí, že bud budeme hrat za plný honorár, alebo zadarmo. Tak sme hrali tri koncerty zadarmo. Dokonca dom, v ktorom teraz bývam, sme kúpili spolocne ako skúšobnu na dlh, ktorý dodnes nie je zaplatený. Po case nás spolocný majetok rozdelil. Chceli sme ho teda predat, ale nikto ho nechcel. Nakoniec som chlapcov vyplatil, a kedže som nemal kde bývat, tak som sa tam s rodinou nastahoval.
Skorá jar zrejme už z priestorov okolo vášho statku vytvorila pastvu pre oci...
– Kedysi som dost kolchoznícil, ale teraz som nechal obe záhrady prejst buldozérom, celú plochu zatrávnil a zacal som skôr záhradnícit. Vysadil som asi dvetisíc kríkov a nejaké stromy. Pomáhal mi kamarát, ktorý študuje záhradnú architektúru. Úplne sa pre to nadchol, kedže som nechcel žiadne cudzokrajné dreviny, aby z dialky bili do ocí. Raz som mu povedal, že chcem, aby to vyzeralo, že všetko vyrástlo samé od seba. Celý sa rozžiaril a urobil projekt. No a teraz som v siedmom nebi, chodím všetko ohmatávat a rozprávam sa s kríkmi. Viem, že až umriem, tak po mne neostane žiadna muzika, ale dve krásne záhrady.
Cakám, že zacnete hovorit o golfovom ihrisku a bazéne.
– Bazén nechcem, ale rád by som tam spravil malé ihrisko na petang. To je vo Francúzsku velmi oblúbená hra. Hádže sa v nej tažkou gulou, ktorou treba vyrazit dalšie gule ležiace na zemi. V Brne sa už dokonca zacala hrat liga, a tak rozmýšlam, že sa pridáme.
Máte už zostavený reprezentacný tím?
– Pred casom sa do mojej blízkosti prestahoval Luboš JavUrek z Bokomary a cez ulicu, hoci je prehnané nazývat to ulicou, sa pristahoval nejaký Franta Urbanec, velmi hravý chlap a spolumajitel hokejového klubu Senators Rosice. Teraz s ním preto dost chodím na hokej. A ako som hovoril, že Franta je hravý, tak nedávno dokonca do dediny pritiahol padák a zacal nás nútit na nom lietat, co sa mi tiež velmi zapácilo. Takže rozhodne nemôžem povedat, že by som sa nudil.
Nedávno ste zhodou okolností naraz s Butami vydali výber vašich najväcších hitov, ak to u vás vôbec možno takto nazvat. Chlapci z Butov sa rozhodli pre formu živej nahrávky, ktorá by výborne pristala práve vám...
– Chceli sme robit živý dvojalbum už s Hradištanom, a dokonca sme sa do toho pustili, ale bol som sklamaný zo zvuku. Bolo to v case, ked sa naše cesty rozdelovali. Tocilo sa v hale, ktorá má úplne nepoužitelnú akustiku. Jednoducho to nemalo noblesu, ktorú som na Hradištane vždy obdivoval. Preto som to nakoniec zarazil, co boli posledné kvapky, ktoré nás rozdelili. Pokial ide o živé hranie, tak je urcite skvelý pocit mat na koncerte masu ludí, ktorá spolu „funí“. To by mal zažit každý muzikant. Ale mna to až tak neláka.
Co vás teda láka? – Mám v úmysle natocit multimediálny záznam ako napríklad DVD. Nieco by sa snímalo viacerými kamerami, scasti by to boli zábery z koncertu, ale napríklad aj zo skúšobne ci štúdia. Taký film, ale aby v nom nebolo celý cas vidiet kapelu. Dnes, ked sledujem videoklipy, tak sa mi zdá, že slúžia len na reklamu. Musia brnkat na city a hovorit ludom, že toto je super. Ja sa tak necítim. Obcas mám výnimocne pocit, že sa mi nieco darí, ale že by som sa chcel predvádzat... Na pódiu som 27 rokov. Hrám si, co ma baví a ked to ludí zaujíma, tak vdakabohu.
Minulý rok ste sa podielali na hudobnej zložke muzikálu Kubo, ktorý sa stále úspešne hrá na Novej scéne. Ako by ste dnes reagovali na podobnú ponuku?
– Dostal som dve ponuky – zo Slovenska i z Ciech, a to ma velmi teší. Nie som clovek, ktorý by dlho vydržal íst po vyskúšanej ceste. A už vôbec nie, ked vidím, že vedie k úspechu. To ma vyslovene odpudzuje. Mohli sme s Hradištanom natocit dalšie albumy. Ludia majú najradšej nieco, co už poznajú, takže by sa to dobre predávalo.
Takže nijaký Kubo II.? – Kubo bol fajn, lebo muzika bola hotová a nových vecí bolo treba vymysliet len minimálne. Takže väcšinou som aranžoval, a to je práca, ktorá mi ide úplne najlepšie a najrýchlejšie. Naproti tomu texty píšem dlhé mesiace i roky. Keby som sa mal charakterizovat obšírnejšie, tak hrat muziku na javisku je pre mna najväcší sviatok. Pri nahrávaní v štúdiu mám zase najviac pokoja, niekedy si pripadám ako vynálezca, kedže sa mi niekedy podarí vyrobit nieco, co som ešte nepocul a pritom je to pekné. To sú tri polohy, ktoré vo mne tvoria zmes casov, ako vnímam muziku. V textoch ju vnímam v najdlhšom rozmedzí. Tam myslím pomaly ako stromy. So stromami a rastlinami sa tiež dá hovorit, ale musíte hovorit strašne pomaly.
To by sa dalo, ale clovek nemá trpezlivost pocúvat ich. Vaše texty sa však pocúvajú lepšie, ked ich potom za pár minút zaspievate na javisku...
– Možno.Casto sa ma ludia pýtajú, ako sa cítim ako spevák. Vôbec sa necítim ako spevák. Keby som našiel niekoho, kto to bude spievat s chutou a lepšie ako ja, tak okamžite idem od mikrofónu. Ale zaspievat nieco nie je len otázkou vlnenia zvuku v hlasivkách. A keby som angažoval nejakého „polmozga“, ktorý má hlas ako Pavarotti, aby som sa s ním musel hádat, ako to myslím a on by zacal zbytocne exhibovat, tak to, ježišmária, nie. Sú tisíce spevákov len na Morave, ktorí by mi dali na frak. Ale to takto nemožno vnímat. My sme pesnickári. Je to ako vynález, ktorý clovek skonštruoval a teraz to predáva ludom. Musí to byt funkcné a tu sú funkcie na iných princípoch, nie na školených hlasoch. Pácilo sa mi, co Nohavica nedávno povedal: Že to musí byt kryté životom. Preto je tažké nájst ludí, ktorí by to vzali za mna.
Len teraz neviem, ci ste mi chceli povedat, že by ste dalšiu ponuku na podobnom muzikáli ako Kubo, prijali.
– Pocas príprav Kuba ma velmi nadchol choreograf SLUK-u Jaro Moravcík. Má obrovskú fantáziu a množstvo nápadov. Povedali sme si, že by bolo zaujímavé na základe ponúk, ktoré som dostal, vytvorit nieco pôvodné. Bolo by to spolocné vystúpenie so SLUK-om s vlastnou muzikou. Ale už nie natolko na báze ludového tanca. Skôr vymysliet nejaké pohybové fantázie a k tomu muziku. Hrat koncert tak, aby nebolo jasné, ci je to vystúpenie SLUK-u, alebo koncert Vlastu Redla a skupiny Každej den jinak. Chvílu by dominovalo to, chvílu ono, alebo skôr, aby to fungovalo dohromady. Naozaj do toho chcem dat všetko je to moja možno posledná šanca v tomto živote dat o sebe vediet aj za hranicami.
Převzato z http://www.narodnaobroda.sk.
|
|
